reklama

Príbeh spievajúceho domu alebo celé Štúrovo je divadlo

Predstavenie Spievajúci dom v réžii Slávy Daubnerovej vás neprestane prenasledovať. V rámci divadelného festivalu Eurokontext si ešte môžete inscenáciu pozrieť. Priznávam, ja som z nej mal zmiešané pocity.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Divadlo ma očarilo už v časoch, keď som chodil na strednú. Vtedy sme s divadelným krúžkom Fókusz z Dunajskej Stredy chodievali na scénické festivaly. Som hrdý na to, že som v tom čase hrával na javisku s hercom, ktorý je dnes uznávaným umelcom a držiteľom ocenenia Dosky, Tamásom Gálom. Bol som jeho partnerom v Bocacciovom Dekamerone, vždy na to spomínam s úsmevom. Vedomie, že dnes je z neho herec, ktorý je doma na slovenskej aj zahraničnej scéne ma napĺňa radosťou. Na vysokej škole som už okrem skúšok z tovaroznalectva nevyužíval svoje herecké zručnosti a odvtedy chodím do divadla spravidla iba cez hlavný vchod. Z perspektívy diváka sa však počínajúc od mojich študentských čias pozerám často a nadšene doma i v zahraničí.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Život zariadil, aby sa moja záľuba stala aj mojou odbornou povinnosťou a preto teraz môžem sedieť na skvelých miestach napr. v SND. Práve odtiaľ som predvčerom videl aj premiéru predstavenia Spievajúci dom od Slávy Daubnerovej a takto som sa mohol zúčastniť aj na príjemnej oslave narodenín Božidary Turzonovovej, aj touto cestou jej prajem všetko dobré! Táto práca má aj svetlé stránky :).

Späť k predstaveniu. Páčilo sa mi to, napriek tomu vo mne odvtedy pracuje nejedna myšlienka, ktoré zo seba musím dostať, aby som mal pokojné sny. Stručný súhrn predstavenia nám opisuje inscenáciu vychádzajúcu z reálnej udalosti, ktorá “sa však chce na ňu pozrieť s marthalerovským odstupom a nadhľadom ako na hudobný príbeh malej komunity ľudí a jednotlivca, ktorý sa za nejasných príčin obráti jedného dňa proti komunite.” Kto by náhodou nepoznal známu príhodu z južného Slovenska: osamelá žena, Eva Nothart si zaobstará reproduktory, skrz ktorých celých 15 (!) rokov strpčuje život svojich susedov púšťaním neznesiteľne hlasnej hudby, zväčša operných árií.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Namiesto toho, teda skôr popri tom nám režisér predstavuje viac drobných príbehov, ktoré sa na javisku pohybujú ako biliardové gule na zelenom plátne hracieho stola. Občas sa gúľajú samostatne, niekedy zas spolu. Raz začas sa zrazia, ale bez výnimky nimi hýbe biela hracia guľa. V našom príbehu biela guľa predstavuje Evu N. Dej by sa teoreticky mohol odohrávať v akomkoľvek malom meste strednej Európy, veď susedské intrigy nie sú slovenským unikátom, ako ani prípady, keď sa jednotlivec postaví proti celej komunite. Tento príbeh sa napriek tomu odohráva v Štúrove v ulici Kossutha, na čo nás upozorňujú aj tabule na javisku. Tým príbeh tak trochu stráca univerzalitu a sterilitu a nadobúda ďalšie charakteristické črty, priblíži nám situáciu slovensko-maďarských vzťahov. Prvej časti predstavenia to jednoznačne prispieva. Funguje tu mimoriadny dôvtip, situačný humor je dokonale vystihnutý, dokonca si myslím, že bez interetnických súvislostí by to nebolo ono. Opatrné, inteligentné a vkusné. Smiať sa viac ako my dvaja s manželkou sa už asi ani nedalo. Ako Maďar žijúci na Slovensku tento druh humoru neskutočne oceňujeme. Krivé zrkadlo na vysokej úrovni. Zrazu sa blíži koniec prvej časti predstavenia. Po 15 rokoch Eva N. vypne hudbu. Viete si predstaviť. Zrazu susedia meškajú do práce, veď doteraz ich budila práve tá neznesiteľná muzika. Z ničoho nič zistia ako hlasno šteká susedov pes a aký nesmierny počet neúnosných podnetov núka svet. Skrátka im chýba hlasná hudba.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prvá časť sa tu končí a po dvoch dňoch viem, že v skutočnosti sa tu končí celé predstavenie, teda aspoň pre mňa. Druhú časť totiž prevažne vypĺňa monológ Evy N., ktorá sa o Štúrovčanoch vyjadruje tým najhorším spôsobom, bez rešpektu. Nazýva ich potkanmi, ktorí by mali zdochnúť. Tak dlho to rozoberá až sa divák začne cítiť nadmieru nepríjemne. A keďže nárek hlavnej postavy neponúka rozuzlenie, situácia sa stáva bezvýznamne nepríjemným, navyše je v tom celom chaose zapletený aj spomínaný maďarský faktor, ktorý vyjadrenej nenávisti latentne dodáva citlivý a predovšetkým trápny charakter, či už zámerne, alebo nie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale čo to do pekla chcel povedať básnik? Máme viac možností. Možno chcel poukázať na psychickú poruchu hlavnej postavy, alebo na to, že žena menom Eva N. je stelesnené zlo. Alternatívou je tiež snaha prestrieť nám príbeh z iného uhľa pohľadu.

Prvú možnosť by som vylúčil hneď. Poruchu osobnosti nám prvá časť predstavenia dostatočne potvrdila, načo by mi to tĺkli do hlavy znova a zas? Ukážka inej perspektívy by bola veľmi rozumným krokom. Bolo by vzrušujúce zistenie, že Eva N. bola v skutočnosti obeťou svojich susedov. Ale k tomu by sme potrebovali aspoň štipku dôkazu jej neviny, museli by sme nadviazať pozitívny kontakt so ženou, ktorá je tak nesmierne vulgárna a nepríjemná. Chvíľami sa zdá, že sme sa týmto smerom vybrali, no hneď v zápätí sa tejto predstavy vzdávam. Nadávať niekomu do potkanov je absolútne neprijateľné, pri tom určite všetci vieme aké súvislosti to môže evokovať, aké svinstvá radikálnej propagandy podporoval práve tento špinavý slovník používaný Evou N. Človek, ktorý v sebe nachádza čo i len štipku solidarity sa nemôže stotožniť s jej postavou.

Nič iné nám teda nezostáva, ako predpokladať, že prekrásna žena z veľkomesta v bielych šatách a v kožuchu predstavuje stelesnené zlo. Do ulice malého, sympatického mesta sa na 15 rokov prisťahoval sám diabol. Fantastické! Vlastne radšej tragické, ale vážne senzačná myšlienka.

Problémom je iba, že v takom prípade sa zlo musí jednoznačne a bezpochyby prejaviť! Je nevyhnutné odhaliť skutočnosti, ktoré potvrdia prítomnosť všemocnej temnosti, inak divákovi utkvie v pamäti iba to, že Eva N. mohla bezdôvodne vyhlásiť, že chce zlikvidovať Štúrovčanov, ktorých pokladá za potkanov. Obávam sa, že ak publikum nie je dostatočne otvorené a obozretné môže dôjsť k nezvratnému nedorozumeniu. Keď im nedôjde, že zlo predstavuje práve Eva N., inscenácia dosiahne pravý opak vytýčeného cieľa. A toho sa bojím viac ako diabla.

 

Konrad Rigo

Konrad Rigo

Bloger 
  • Počet článkov:  21
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Štátny tajomník Ministerstva kultúry SR. Roky som pracoval v kreatívnom priemysle ako managing director digitálnej agentúry. Študoval som na Ekonomickej univerzite v Bratislave na Fakulte medzinárodných vzťahov. Som ženatý a mám tri prekrásne deti. Zoznam autorových rubrík:  DigitalSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu