Súčasné umenie a deti nie sú v mojom slovníku uvedené v tom istom odseku. Opravte ma, keď sa mýlim! V sobotu sme sa napriek tomu aj so synom vybrali do nočnej, vlastne ešte večernej Bratislavy plnej svetiel. Tak očarujúce vie byť mesto, ktoré často chátra kvôli nedostatku kultúrnych udalostí, keď zrazu ožije, zabáva sa, len tak žiari (if you know what I mean).
Takže festival súčasného umenia ako rodinný program. Slušná výzva.
Začali sme zhurta, išli sme na hrad. Farby pekné, výhľad pekný, no niečo tu nesedelo. Slečna s telefónom v ruke niekomu rázne kázala zostať na mieste, usúdiac, že tu hore sa to neoplatí, je to nudné a nestojí to za to. Omyl, nedosiahnuteľné očakávanie typu: umenie, Bratislavský hrad a k tomu Biela noc, tak to musí byť niečo nevídané, neslýchané. Príjemná projekcia riadená srdcovým tepom publika a fantastický výhľad na nočné mesto svetiel. Harmónia a kľud. Nie len fascinujúce “wow” môže byť umelecky hodnotné. Názor, nie dogma.
Trochu budúcnosti a tým aj detského záujmu prišlo po prechádzke na Hodžovo námestie. V záhrade prezidentského paláca bolo niečo čo môjho syna nenechalo ešte dlho spať (a priznám sa, aj ja som bol na minútu znova malý chlapec). Digitálny umelec Maotik, ktorý mal na svedomí aj pulzujúci hrad tu vytvoril interaktívnu svetelnú záhradu Light Sowers. Inštalácia, ktorá pracuje s pohybom, zvukom, svetlom a má čo povedať svetu, aj keď to možno nebol priamy úmysel tvorcu. No, je potrebné vždy edukovať prostredníctvom umenia? Nestačí, keď sa pri umeleckom diele jednoducho cítite dobre?
Pokračovali sme do tržnice. Imaginárny svet Vincenta Leroya si asi všetci oblúbili. Bola to jedinečná podívaná v Starej tržnici na Námestí SNP. Keď niečo funguje, nie je čo riešiť. Telefóny stíchli, oči sa rozžiarili, všetci sme boli v nemom úžase. Chcete spomaliť čas a v podstate sa Vám to aj podarí. Pritom taká (z laického pohľadu) jednoduchá inštalácia - obrovský, nafúknutý, biely prsteň. Voilà!
Áronovi som ešte doma dal svoj mobil (presnejšie som si ho nezobral späť), aby si mohol vybrať jednu z inštalácií prostredníctvom mobilnej aplikácie. Rozhodol sa “aktivovať búrku”. Opis na webovej stránke udalosti znie ako pozvánka na revolúciu. Inštalácia na Kapitulskej ulici bola revolúciou trpezlivosti. Úspešnou, podotýkam. Áron žiarovkový obláčik miloval a nebol jediný. Okolo svietiaceho mraku sa vytvorili tri prstene. Pod ním boli deti, ktoré vďačne a veľkoryso púšťali svojich rovesníkov k aktivačným šnúrkam. Ďalší kruh pozostával z rodičov, ktorí sa tešili zo svojich usmiatych potomkov. Samozrejme sa našli aj vystrašené mamy a otcovia, ktorí so strachom v očiach strážili svoje deti prípadne sa obávali práve o šnúrky visiace z inštalácie. Tretia, už menej aktívna, ale o to viac impulzívna časť davu pozostávala z publika, ktoré sa fotilo a smialo sa. Občas sa niekto prebojoval na druhú stranu masy, ale ani vtedy mu z úst nehrmeli nadávky, ako je to zvykom na podobných festivaloch.
Hypnotizujúca audiovizuálna inštalácia od Nonotak studio na Svoradovej ulici bola virtuálnou bodkou večera plných prekvapení. Projekcia skreslujúca priestor a občas aj čas mi ironicky pripomenula, že aj keby som chcel stráviť celú noc na pivku pri drevenom stánku v mestských hradbách, som tu so synom, ktorý musí do postele.
Milujem, keď mesto žije, keď je používané. O to viac, keď je niečo tak legitímne ako sa to ukázalo o Bielej noci.
Záver: Festival súčasného umenia ako rodinný program - dobré rozhodnutie. Myslím, že to splnilo aj moje už spomínané nedosiahnuteľné očakávania. Súčasné umenie pre deti ako brána do sveta kultúry a umenia. Takto sa dá nenásilným, no o to viac efektívnym spôsobom sprostredkovať radosť z umeleckého diela aj tým najmenším.
Ďakujem, pokračujte.
